Nie, túžby väčšiny ľudí sú obmedzené

od Martina Auera

Učebnice ekonómie radi vysvetľujú základný problém ekonómie takto: Prostriedky, ktoré majú ľudia k dispozícii, sú obmedzené, ale túžby ľudí sú neobmedzené. To, že je ľudskou prirodzenosťou chcieť stále viac a viac, je všeobecne rozšírené presvedčenie. Ale je to pravda? Ak by to bola pravda, predstavovalo by to veľkú prekážku pri využívaní zdrojov, ktoré nám planéta poskytuje, udržateľným spôsobom.

Musíte rozlišovať medzi túžbami a potrebami. Existujú aj základné potreby, ktoré je potrebné uspokojovať znova a znova, ako je jedenie a pitie. Zatiaľ čo tieto nemôžu byť nikdy plne uspokojené, pokiaľ je človek nažive, nevyžadujú od neho, aby ho hromadil stále viac a viac. Podobne je to aj s potrebami na oblečenie, prístrešie a pod., kde je potrebné tovar znovu a znovu vymieňať, keď sa opotrebuje. Ale mať neobmedzené túžby znamená chcieť hromadiť a spotrebovať stále viac a viac tovarov.

Psychológovia Paul G. Bain a Renate Bongiorno z University of Bath vo Veľkej Británii uskutočnili experiment [1] uskutočnené s cieľom vniesť viac svetla do problematiky. Skúmali, koľko peňazí by chceli ľudia v 33 krajinách na 6 kontinentoch, aby mohli viesť „absolútne ideálny“ život. Respondenti by si mali predstaviť, že by si mohli vybrať medzi rôznymi lotériami s rôznymi výhrami. Výhra v lotérii nezahŕňa žiadne záväzky vďaky, profesionálne alebo obchodné záväzky alebo zodpovednosť. Pre väčšinu ľudí je výhra v lotérii tou najlepšou cestou k bohatstvu, akú si dokážu sami predstaviť. Výherné fondy rôznych lotérií začínali na 10.000 100.000 USD a zakaždým sa zvýšili desaťnásobne, t. j. 1 100 USD, 100 milión USD a tak ďalej až do výšky 10.000 miliárd USD. Každá lotéria by mala mať rovnaké šance na výhru, takže výhra 8 miliárd dolárov by mala byť rovnako pravdepodobná ako výhra 39 86 dolárov. Predpoklad vedcov bol, že ľudia, ktorých túžby sú neobmedzené, budú chcieť čo najviac peňazí, t. j. rozhodnú sa pre najvyšší zisk. Všetci ostatní, ktorí si vybrali menšiu výhru, by jednoznačne museli mať obmedzené túžby. Výsledok by autorov učebníc ekonómie mal ohromiť: len menšina chcela získať čo najviac peňazí, od 10 do 100 percent v závislosti od krajiny. V 10 percentách krajín väčšina ľudí verila, že by mohli žiť svoj absolútne ideálny život s XNUMX miliónmi dolárov alebo menej, a v niektorých krajinách by pre väčšinu respondentov stačil XNUMX milión dolárov alebo menej. O sumy medzi XNUMX miliónmi a XNUMX miliardami bol malý dopyt. To znamená, že ľudia sa buď rozhodli pre – relatívne – skromnú sumu, alebo chceli všetko. Pre výskumníkov to znamenalo, že mohli rozdeliť respondentov na „nenásytných“ a tých s obmedzenými túžbami. Podiel „nenásytných“ bol približne rovnaký v ekonomicky „vyspelých“ a „menej rozvinutých“ krajinách. „Nenásytných“ bolo pravdepodobnejšie nájsť medzi mladšími ľuďmi žijúcimi v mestách. Ale vzťah medzi „nenásytnými“ a tými, ktorí majú obmedzené túžby, sa nelíšil podľa pohlavia, sociálnej triedy, vzdelania alebo politického smerovania. Niektorí z „nenásytných“ tvrdili, že svoje bohatstvo chcú použiť na riešenie sociálnych problémov, no väčšina oboch skupín chcela zisky použiť len pre seba, svoju rodinu a priateľov. 

1 milión až 10 miliónov dolárov – rozsah, v ktorom by väčšina respondentov mohla žiť svoj absolútne ideálny život – sa považuje za bohatstvo, najmä v chudobnejších krajinách. To by však na západné pomery nebolo nadmerné bohatstvo. V niektorých oblastiach New Yorku alebo Londýna by sa za milión dolárov nedal kúpiť rodinný dom a majetok 10 miliónov dolárov je nižší ako ročný príjem vrcholových manažérov 350 najväčších amerických spoločností, ktorý sa pohybuje medzi 14 až 17 miliónmi dolárov. miliónov. 

Uvedomenie si, že túžby väčšiny ľudí nie sú v žiadnom prípade neukojiteľné, má ďalekosiahle dôsledky. Dôležitým bodom je, že ľudia často nekonajú podľa vlastného presvedčenia, ale podľa toho, čo predpokladajú, je presvedčenie väčšiny. Podľa autorov, keď ľudia vedia, že je „normálne“ mať obmedzené túžby, sú menej náchylní na neustále podnety, aby konzumovali viac. Ďalším bodom je, že kľúčový argument pre ideológiu neobmedzeného ekonomického rastu je neplatný. Na druhej strane, tento pohľad môže dodať väčšiu váhu argumentom za daň pre bohatých. Daň z bohatstva nad 10 miliónov dolárov by neobmedzovala „absolútne ideálny“ životný štýl väčšiny ľudí. Uvedomenie si, že túžby väčšiny ľudí sú obmedzené, by nám malo dodať odvahu, ak chceme presadzovať väčšiu udržateľnosť vo všetkých oblastiach života.

_______________________

[1] Zdroj: Bain, PG, Bongiorno, R. Dôkazy z 33 krajín spochybňujú predpoklad neobmedzených potrieb. Nat Sustain 5:669-673 (2022).
https://www.nature.com/articles/s41893-022-00902-y