Mediálna negativita

"Musíme sa bližšie pozrieť na spôsob, akým sú (negatívne) správy prezentované v médiách, ako aj na frekvenciu kontaktu s novinkami, aby sme zabránili ovplyvňovaniu ľudí negativitou."

Zo štúdie Robia nás správy nešťastnými?, 2019

Do príletovej haly na vlakovej stanici vo vašom meste prídete oddýchnutí a oddýchnutí prídete domov. Už tam sa však na infoobrazovkách mihajú zábery posledných katastrof, ktorým sa dá len ťažko vyhnúť. Jedna dráma nasleduje druhú, pribúdajúce nové korónové infekcie sa striedajú s prírodnými katastrofami, správami o vojnách, teroristických útokoch, atentátoch a korupčných škandáloch. Zdá sa, že niet úniku pred naliehavosťou preťaženia negatívnymi informáciami – a bez odpovedí na otázku „Čo teraz?“.

Tento jav má množstvo pozadí, ktoré boli vo veľkej miere skúmané rôznymi vedeckými disciplínami. Výsledky sú často protichodné a triezve a sotva sa nájdu zistenia, ktoré by sa považovali za spoľahlivé. Isté však je, že selekcia toho, čo sa stane novinkou, vzniká v zložitom poli závislostí. Zjednodušene možno povedať, že médiá sa musia financovať samé a v tomto kontexte sú centrálne závislé od politiky a biznisu. Čím viac čitateľov je možné osloviť, tým väčšia je šanca na zabezpečenie financovania.

Mozog pripravený na nebezpečenstvo

Aby čo najrýchlejšie upútali čo najväčšiu pozornosť, najdlhšie sa dodržiavala zásada: „len zlé správy sú dobré“. To negativita funguje v tomto ohľade vynikajúco, má veľa spoločného s tým, ako funguje náš mozog. Predpokladá sa, že vďaka evolúcii predstavovalo rýchle rozpoznanie nebezpečenstva kľúčovú výhodu prežitia, a preto je podľa toho tvarovaný aj náš mozog.

Najmä naše najstaršie oblasti mozgu, ako je mozgový kmeň a limbický systém (najmä hipokampus s jeho silnými spojeniami s amygdalou), rýchlo reagujú na emocionálne podnety a stresory. Všetky dojmy, ktoré by mohli znamenať nebezpečenstvo alebo spásu, už vedú k reakciám oveľa skôr, ako naše ostatné časti mozgu stihnú takto absorbované informácie zoradiť. Nielenže máme všetci reflex výraznejšie reagovať na negatívne veci, je tiež dobre zdokumentované, že negatívne informácie sa spracúvajú rýchlejšie a intenzívnejšie ako pozitívne a zvyčajne sa lepšie zapamätajú. Tento jav sa nazýva „negativita bias“.

Iba silná emocionalita ponúka porovnateľný efekt. Môžu byť tiež použité na rýchle a intenzívne zameranie pozornosti. Dotýka sa nás to, čo sa k nám blíži. Ak je niečo ďaleko, automaticky to hrá pre náš mozog podriadenú úlohu. Čím bezprostrednejšie sa cítime dotknutí, tým intenzívnejšie reagujeme. Napríklad obrázky majú silnejší účinok ako slová. Vytvárajú ilúziu priestorovej blízkosti.

Touto logikou sa riadi aj podávanie správ. Miestne správy môžu byť z času na čas aj „pozitívne“. Hasič, ktorého pozná každý v meste, by mohol byť zaujímavý v miestnych novinách, keď zachráni susedovo mačiatko zo stromu. Ak je však udalosť ďaleko, na to, aby bola v našom mozgu klasifikovaná ako relevantná, sú potrebné silnejšie stimuly, ako je prekvapenie alebo senzácia. Tieto efekty sa dajú vynikajúco pozorovať okrem iného aj vo svete bulvárnych médií. Táto logika má však ďalekosiahle dôsledky pre svetové dianie a pre nás ako jednotlivcov.

Svet vnímame skôr negatívne

Výsledné zameranie sa na negatívne spravodajstvo má okrem iného jasné dôsledky pre každého jednotlivca. Nástrojom, ktorý je často citovaný v súvislosti s naším vnímaním sveta, je „vedomostný test“ vyvinutý švédskym výskumníkom v oblasti zdravia Hansom Roslingom. Koná sa medzinárodne vo viac ako 14 krajinách s niekoľkými tisíckami ľudí a vždy vedie k rovnakému výsledku: Situáciu vo svete hodnotíme oveľa negatívnejšie, ako v skutočnosti je. V priemere je správne zodpovedaná menej ako tretina z 13 jednoduchých otázok s výberom odpovede.

Negativita - Strach - Bezmocnosť

Teraz by sa dalo predpokladať, že negatívne vnímanie sveta môže zvýšiť aj ochotu niečo zmeniť a stať sa aktívnym. Výsledky psychológie a neurovedy vykresľujú iný obraz. Štúdie o psychologických dôsledkoch negatívneho spravodajstva napríklad ukazujú, že po sledovaní negatívnych správ v televízii narastajú aj negatívne pocity, ako je úzkosť.

Štúdia tiež ukázala, že merateľné účinky negatívneho spravodajstva sa vrátili do pôvodného stavu (pred konzumáciou správ) v študijnej skupine, čo bolo následne sprevádzané psychologickými zásahmi, ako je progresívna relaxácia. V kontrolnej skupine bez takejto podpory pretrvávali negatívne psychologické účinky.

Mediálna negativita môže mať aj opačný efekt: narastá pocit bezmocnosti a bezmocnosti, stráca sa pocit, že dokážete niečo zmeniť. Náš mozog prechádza do „režimu duševnej krízy“, naša biológia reaguje stresom. Neučíme sa, čo by sme mohli urobiť, aby sme niečo zmenili. Dozvedáme sa, že nemá zmysel sa navzájom konfrontovať.

To, že ste zahltení, vás robí imúnnymi voči hádkam, stratégie zvládania sú všetko, čo vytvára ilúziu bezpečia, ako napríklad: uhýbanie pohľadom, vyhýbanie sa správam vo všeobecnosti („vyhýbanie sa správam“), túžba po niečom pozitívnom („únik“) – alebo dokonca podpora v komunite a / alebo ideológii - až po konšpiračné teórie.

Negativita v médiách: čo sa dá vlastne robiť?

Riešenia možno nájsť na rôznych úrovniach. Na novinárskej úrovni sa zrodili prístupy „Pozitívna žurnalistika“ a „Konštruktívna žurnalistika“. Obidva prístupy majú spoločné to, že sa vnímajú ako protichod k „negatívnej zaujatosti“ v klasickom mediálnom spravodajstve a že sa oba vo veľkej miere spoliehajú na riešenia založené na princípoch „pozitívnej psychológie“. Ústredné sú preto vyhliadky, riešenia, nápady, ako sa vysporiadať s rôznorodými výzvami čoraz zložitejšieho sveta.

Existujú však aj individuálne konštruktívnejšie riešenia ako stratégie zvládania uvedené vyššie. Dobre známy prístup, ktorý preukázateľne podporuje optimizmus a znižuje „negativitu“, možno nájsť v takzvanej praxi všímavosti – ktorá tiež našla svoje vyjadrenie v mnohých terapeutických prístupoch. Vždy je nevyhnutné vytvárať si čo najviac príležitostí, ako sa vedome ukotviť v „tu a teraz“. Používané techniky siahajú od dychových cvičení, rôznych foriem meditácie až po fyzické cvičenia. S trochou cviku možno dlhodobo čeliť jednej z hlavných príčin nadmerných nárokov az nich plynúcej bezmocnosti – aspoň dovtedy, kým príčinu individuálne prežívaného stresu možno skutočne nájsť vonku a nevrátiť sa do hlbokej... sediace najskoršie odtlačky: často tak všeobjímajúci stres prežívaný vo vlastnom tele, ktorý dnes neustále sprevádza našu spoločnosť.

Foto / video: Shutterstock.

zanechať komentár